Karol Gregor je prešovský architekt, ktorý v meste Prešov ostane navždy zapísaný. Stojí totiž za novou budovou Divadla Jonáša Záborského, ktorá bola otvorená na jeseň v roku 1990.

Aká je vaša práca architekta?

Primárne som sa venoval návrhu stavieb. Mám to šťastie, že mám za sebou veľmi zaujímavé stavby. Ako napríklad prešovské divadlo, v ktorom som strávil trinásť rokov, nielen na projekcii, ale aj na realizácii. Potom sú to napríklad národné banky Slovenska – Košice, Poprad, Humenné, ústavný súd a mnohé ďalšie. Moja práca je o to zaujímavejšia, že človek poznáva svety, ktoré štandardne zostávajú skryté.

Aká bola práca na budove Divadla Jonáša Záborského?

Pri tej práci som strávil rozhodujúce roky. Dá sa povedať, že prešovské divadlo bolo ohromne náročná akcia, najnáročnejšia, pretože sa pri nej stretávala veľmi moderná technológia, stavebné výkony a rôznorodosť, ktorú si divadlo vyžaduje. Iste, bola to úžasná akcia. Napríklad to bola od konca 19. storočia postavená prvá špecializovaná budova na Slovensku a práve v Prešove.

Napodiv mnohých ľudí: Prečo, preboha Prešov?, by som odpovedal slovami bývalého riaditeľa a nadšenca Janka Šilana: Prešov je/bolo najdivadelnejšie mesto, zohrala tu teda úlohu aj tradícia. Profesor Kusík, ktorý bol šéf ideovej rady odpovedal na túto otázku v zmysle, že štát nie je taký silný, ako je silný v centre, ale v regióne. A tretí moment tu zohral rolu: entuziasti, ktorí v Prešove chceli postaviť divadlo a nemali postranné úmysly. Síce nám dýchali na krk iné mestá, napríklad Nitra, Prešov to ustál. 

S akými problémami ste sa stretávali pri tvorbe tejto budovy? 

Problémy jednak vychádzali z obrovskej škály úloh, ktoré musí človek integrovať do jedného celku. Bol aj generačný problém, bola to obrovská investícia a keď som spomínal divadelnú históriu, tak tu boli ľudia, ktorí dávno túžili po divadle v Prešove. Spomeniem len profesora Brezinu, ktorý dokonca oslovil profesora Černého v Prahe z ČVUT. Ten urobil štúdiu, ktorá sa žiaľ nezrealizovala. Tlak nadšencov na výstavbu divadla bol obrovský a aj preto sa prvé divadlo urobilo v 1944 podľa budapeštianskeho vzoru, no nestačilo na tie moderné podmienky. Dá sa povedať, že jednota, entuziazmus a obetavosť ľudí stoja za tým, že Prešov má divadlo. 

Predbehlo nejaké slovenské mesto modernú architektúru v rámci budovy divadla Jonáša Záborského? 

Za nami nasledovala Nitra, dokonca ja som preň robil odborný posudok, a potom nastúpilo na rad divadlo v Bratislave. Čo sa týka národného divadla, tak tú prešliapanú cestu, ktorú sme my urobili, čiastočne použili. Takže tá budova je naozaj moderná, smelá a bohužiaľ, nevyužíva možnosti a potenciál, ktoré v sebe má. Divadlo potrebuje aj moderné myslenie. Súčasná situácia je taká, že tieto moderné divadlá musia myslieť na zadné kolieska a byť sebestačné aj komerčne. 

Čomu sa venujete v súčasnosti?

Ťažisko mojej práce sa presunulo do pedagogickej činnosti, pôsobím na Fakulte umení na Katedre architektúry v Košiciach. Popritom sa stále venujem aj navrhovaniu stavieb, aj keď by som mal už pomaly utlmiť svoju činnosť. V poslednej dobe sme pracovali na projekte Prešovskej galérie, ktorá rozšírila svoje priestory o horné podlažie, kde sa podarilo prepojiť tri trakty historického jadra.

Spolupracujete vo svojej činnosti aj s inými ateliérmi?

Veľa som pracoval s košickými architektmi, už tým, že mi osud doprial pôsobiť práve v Košiciach. Nakoniec aj stavby, ktoré mám, sú košické. V Prešove sú predsa tie investície menšie.

Košice boli Európske hlavné mesto kultúry, veľa sa tu v tom čase investovalo práve do stavieb. Ako to vnímate?

Je to čiastočná pravda. Pre mesto ako také to malo určite veľký prínos, pretože sa v tom čase vybudovali nielen objekty hmotného charakteru, ale vybudovala sa aj silná štruktúra ľudí, ktorí vedia s kultúrou pracovať.

Ako vnímate koncepciu zdravšieho Prešova z pohľadu architektúry?

To je veľmi jednoduché. Zdravé mesto, to sú zdraví ľudia. Je veľmi dôležité, aby každé mesto, Prešov zvlášť, malo svoju víziu. A tá by nemala byť krátkodobá. Mala by vychádzať z uvedomenia si a sebapoznania, aké má mesto danosti, históriu a možnosti, aké má napríklad prírodné podmienky. A z toho, za účasti celého spektra profesií, by sa mala vytvoriť koncepcia. Akási línia, od ktorej sa môžeme síce odchýliť, ale ktorú budeme mať vždy na pamäti.

A aká je vízia Prešova?

Ak hovoríme o vízii Prešova, mnoho ľudí má rôzny pohľad na to, ako by mala vyzerať. Pre niekoho to môže byť vybudovanie nových ciest, nemocníc či výsadba novej zelene. Vízia by však mala prameniť z hlbších daností. Niekedy sa Prešovu hovorilo Atény nad Torysou, keďže tu bolo veľmi rozvinuté vzdelávanie. Ďalej tu máme ústia dvoch dolín, ktorých priesečníkom je Prešov. Práve z týchto dolín prichádzali vplyvy a vytvárali špecifickú prešovskú kultúru, ktorá je veľmi rôznorodá.

Ak sa pozrieme na morfológiu terénu, tak do Prešova ako keby sa zarezávala príroda – obce, kopce masívy Prešova, ktoré sú k centru naozaj veľmi blízko do prírody. Keď si vezmeme také tie základné piliere na ktorom  je európska kultúra stavaná – grécka vzdelanosť, rímske právo a kresťanské základy, tak dá sa povedať, že Prešov mal na to, aby na týchto princípoch staval svoju základnú koncepciu, vzdelanie som už spomenul, čo sa týka práva, máme tu justičný palác a o kresťanských základoch nemusím ani hovoriť, nakoľko je tú vysoké sústredenie rôznych cirkví. Otázkou však je, čo sme si toto dostatočne uvedomili a postavili na týchto pilieroch koncepciu mesta. Pretože je rozdiel, ak sa v meste pohybujú vysokoškolskí vzdelaní ľudia vysoko kultúrni ľudia a aj ten ráz tohto mesta takto vyzerá. 

Stále  aktuálna téma je najmä údolie Sekčova. Tým, že sa postavil Sekčov a vybudovala sa silná komunikácia, vznikla prvá bariéra medzi ľuďmi a prírodou. A ďalšou bariérou sú  moderné centrá, ktoré sa k prírode obracajú zadkom. Ľudia jednoducho stratili kontakt s prírodou. Aj práve preto sme vytvorili štúdiu, ktorá bola pre nás výzvou. Je tu pár ľudí, kt. sa snažia zachrániť a vrátiť tento model autenticity prírody medzi prešovské sídliská. 

Spolupracuje architektúra aj s cestovným ruchom? 

Určite spolupracuje a môžem povedať, že u nás to nie je celkom až tak zorganizované, ako by malo. Pretože cestovným ruchom sa zaoberajú organizácie, ktoré dokážu rozanalizovať prevažnú časť podmienok, ktoré na cestovný ruch pôsobia. Ja by som spomenul napríklad Letisko Ražňany, o ktorom ani nevieme, že má vplyv, respektíve môže mať vplyv v budúcnosti na cestovný ruch. Zatiaľ mnohokrát architekti nahrádzajú tento systém, alebo už podľa vlastných úvah si koncipujú tú podstatu, alebo podmienky, na ktorých budú to ďalšie – takže je to trošku také amatérske. Je to roboty ako na kostole….

Karol Gregor nie je jediný architekt z Prešova, s ktorým na našej stránke nájdete rozhovor. Blog Architektúra a mesto vám ponúka ďalšie zaujímavé čítanie.